Som sa dneska rozhodla, že si naskenujem dve staré a veľmi vzácne fotky. A ešte aj že si ich dám na blog. Na tej prvej som ja. To som bola v prvej triede na základnej škole a to sme sa fotili na pamiatku. Mama mi pri príležitosti toho fotenia dokonca aj ostrihala ofinu. A tá fotka až doteraz existovala iba v jedinom exemplári a už je dosť zničená a to je trochu škoda.

Druhá stará fotka je ešte viacej zničená. Lebo tá má asi tak o 50 rokov viacej, ako tá prvá. Sú na nej moja starká a starký. Je to ich svadobná fotka. Tiež existuje len v jednom exemplári. Je to pekná pamiatka. Len škoda, že ju dáky amatér tak nepríčetne pomaľoval…

Začalo to včera a trvá to aj dnes. V Ostrave padá sneh. Sneží a sneží. Zapadli cesty, chodníky aj tráva. Aj koľajnice. A mne sa to veľmi páči, lebo sneh prikryl blato a špinu a aj psie hovná. A všade je ticho, lebo padajúce vločky zavadzajú vo vzduchu zvukom a tie sa nemôžu prenášať moc ďaleko. A tým ten sneh aj tlmí zvuky áut aj električiek a električky neškrípu v zákrutách a autá aj električky chodia pomaly a opatrne a celé to robí takú dobrú atmosféru.

A keď som išla včera večer domov z francúzštiny, tak som sa trochu v tom snehu rozbehla, len tak, lebo bežanie v snehu je príjemné. A potom som z toho snehu vyhrabávala auto, lebo už bolo dosť zapadnuté. A ja som sa ponáhľala, tak som ani nedávala pozor, aby mi ten sneh z auta nepadal na kabát. A potom som bola celá od snehu, na kabáte aj na rukaviciach, ale ani mi to nevadilo. A taká zasnehovaná som nastúpila do auta a ten sneh zo mňa padal na ručnú brzdu a na sedadlo a bolo to parádne, lebo to bol prvý tohoročný sneh. A s autom sa mi aj dosť šmýkalo na ceste a to som sa aj trochu bála, ale potom všetko dobre dopadlo, lebo som išla strašne pomaly. A išla som asi tak 6 km a išla som asi tak 15 minút.

A dnes ráno som zase bežala na električku, lebo sa mi to tak páčilo. A potom som ešte išla v hlbokom snehu na kraji chodníka a potom som sa šmýkala po ušliapanom snehu na chodníku a chcelo sa mi nahlas sa smiať. Ale radšej som sa nesmiala, iba potichu, lebo mohlo by to vyzerať, že to nemám všetko v hlave v poriadku. A na vlaku už boli cencúle. A vo vlaku bolo potom príjemne a bolo príjemné sa pozerať von na to sneženie a sedieť pritom v teple. A z vlaku som videla zasneženú krajinu a aj srnky. Pekná je tá zimička.

Lebo konečne sa mi dnes podarilo dokončiť jeden strášne dlhý PSUR, čo som sa s ním mordovala už strášne dlho. A sa teda teším, že už je to hotovo a zapíjam to kávou na oslavu a píšem si článok na blog na oslavu. A najviacej sa teším,že už nebudem musieť (najbližších pár dní) chodiť tak moc neskoro domov z práce. Lebo to nie je moc dobre, keď človek chodí tak neskoro domov z práce, lebo potom sa môže prihodiť, že má ešte stále kaktusy na vonkajšom parapete, aj keď už začína snežiť. Alebo má tri dni doma v izbe na zemi provizórnu posteľ, čo na nej spala návšteva cez víkend. Alebo má hladné ryby. A to posledné je myslím najhoršie, tak ja už budem chodiť domov skoršie odteraz, aby sa mi niečo z toho náhodou neprihodilo.

Aj keď je dnes síce ešte iba piatok. Boli sme včera na tom prvom francúzskom filme. A ten sa v slovenskom preklade volal Konečne nedeľa! V originále, čiže po francúzsky, má film názov Vivement dimanche! a je to francúzsky film z roku 1983. Do angličtiny si to preložili ešte po svojom, tak tam sa volá Confidentially Yours. A aby toho nebolo málo, tak film bol natočený podľa knižky, čo sa volá The Long Saturday Night a je od Charlesa Williamsa.

Aj tento obrázok je z Wikipédie.
Ale vzťahujú sa na neho nejaké kopirajtoidné obmedzenia.

Tento film sa mi celkom páčil, lebo boli sme tam na ňom všeho-všudy traja plus pán riaditeľ Aliance Française. Na začiatok nám povedal aj niečo k filmu. Že ho natočil François Truffaut, ktorý bol šikovný režisér, lebo zaviedol nové spôsoby do natáčania filmov. Napríklad že natáčal na ulici. Toto bol jeho posledný film, ktorý natočil. Bol čiernobiely. Hlavnú ženskú postavu stvárnila známa francúzska herečka Fanny Ardant. Tá sa mne celkom páči už z filmu 8 žien, lebo má stále taký ľahký úsmev na tvári. S Truffautom má okrem iného aj dieťa, čo sa náhodou narodilo v roku 1983. A v tom filme hneď na začiatku zastrelili takého chlapa, potom takú ženu a potom ešte iných. Najprv sa to dosť zamotávalo, ale nakoniec sa to pekne rozmotalo. Francúzština bola príjemná na počúvanie. Na budúci týždeň bude komédia Boudu.

Dnes už od rána som viackrát počula, ako sa v rádiu aj v telke pripomínala VOSR. Tak som si pomyslela, že aha, to je dnes 7. novembra, to bude kvôli výročiu. Ale som sa tým ďalej až tak moc nezaoberala, lebo veď bolo to dávno a bolo to v Rusku a už je to aj tak viac-menej preč. Ale potom som ešte večer začula tak na pol ucha v Televíznych novinách, ako sa ľudí na ulici pýtali, že čože to bola tá VOSR a že kedy to bolo a tak. Teda oni sa vlastne pýtali na VŘSR, lebo my bývame v tejto druhej republike a tu sa to volá tak. No a tí ľudia boli poväčšine dosť mimo a sa im aj plietlo, že prečo je to VOSR/VŘSR, keď sa to oslavuje v novembri/listopadu a podobne. A v tej chvíli som aj bola na seba trochu hrdá, že nie som až taká blbá. Lebo ja som si pamätala, že VOSR začala 7. novembra 1917, že sa vystrelilo z krížnika Auróra a ešte viem aj básničku:

Vždy keď siedmy november
ukazuje kalendár,
ľuďom v srdci vládne mier,
zohrieva ich nová jar.

Krížnik Auróra z Wikimedia Commons.

V novembri (v listopadu) sa v Ostrave chystá CineClub premietať tieto francúzske filmy (aj s českými titulkami):

Akurát mi nie je jasné, kde ich budú premietať, ale podľa všetkého asi priamo v priestoroch Alliance Française…

Ja som sa tento týždeň vrátila z Milána. Miláno je v Taliansku, ale nie je až také južanské, ako iné časti Talianska, lebo leží viac na severe. Ja som v Taliansku ešte nikdy predtým, ako som tam išla tento týždeň, nebola. Tak aj preto som sa tam tešila. Do Milána ma poslali z mojej práce, čo je od nich naozaj pekné. Ale poslali ma tam iba na necelé dva dni, čo od nich zase na druhej strane až také pekné nie je.

V Miláne som si pozrela niečo málo z centra, napríklad aj toto Piazza Duomo (Duomo je ten kostol a Piazza to námestie, na ktorom stojí ten kostol):

 
 Obrázok je toto šmajznutý z Wikimedia Commons.

V Taliansku žijú Taliani, ktorí majú radi dobré espresso. To som už o nich vedela skôr, ako som sa k nim tento týždeň vydala na cestu. A veru tešila som sa na to ich espresso. Lebo ja som na kávu takzvaný fajnšmeker, alebo tiež fajnovka. Pravé talianske espresso je taký malý pľuvanec na dne takej malej šáločky. Býva dosť silné. Taliani majú v obchodoch všakovaké vecičky, pomocné pri príprave takéhoto espressa. Ale ja som si ich našťastie nemusela kupovať, lebo ja už ich mám väčšinu doma. Akurát som si doviezla takú kávu, čo sa u nás nepredáva a mám z toho radosť.

Taliani nám urobili aj dobrý obed a dobrú večeru. Mali sme aj cestoviny. Nie jedny. Síce sme trochu čubrneli, že ten obed bol taký dosť úsporný, ale ešte o to viacej sme sa podivili pri večeri, a to síce hneď na jej začiatku, konkrétne pri zhliadnutí jedálneho lístka. Aj keď ono to vlastne ani nebol naozajstný jedálny lístok. Ono to bolo skôr také varovanie, aby sme vedeli, čo nás všetko na tú večeru čaká a neprežrali sa hneď pri prvom chode. Vyzeralo to asi takto:

• Home selection of red and white tuscan vine
• Sparkling water S. Pellegrino
• Natural water Fonte Panna
• Assorted cold cuts and warm croutons from Tuscan
• mimo jedálny lístok ešte nejaké mäsové guľôčky
• Risotto melted with “Trevigiano” red chicory and Tortelloni stuffed with ricotta-cheese and spinach and Maccheroni sauteed with eggplane and tomato sauce
• Roast sirloin served with baked potatoes and Seasonal vegetables (čo bola mrkva a špenát)
• Trolley of home style cakes (Tiramissu, Apple cake a ešte nejaký tretí, ten bol veru ale najlepší)
• Coffee

Napriek tomuto varovaniu to bolo vskutku náročné. Musím sa priznať, že ja som svoje sily fakt že do značnej miery neodhadla. Mala som dosť už po predjedle. Nevzdala som sa však a dobojovala som to statočne až do konca. Aj so všetkými troma zákuskami. Akurát tú kávu už do mňa nedostali. Nechcite ale vedieť, ako to potom vyzeralo na hoteli, lebo bolo to dosť smutné.

Na hoteli ma ešte prekvapilo hneď skraja, že oni tam mali v kúpeľni bidet. Lebo všelijaké úchylnosti som už na hoteloch videla, aj masážnu vaňu a 8 druhov zásuviek, ale Taliani boli fakt že prví s bidetom. Tak som si vravela, že reku dobre, sa asi predvádzajú. U mňa si to ale mohli kľudne odpustiť, lebo takýchto nezvyčajných predmetov v kúpeľni alebo na záchode sa ja trochu bojím. Ale že nie som sviňa, tak som im to hneď aj odpustila. Potom som ale bola v takých kanceláriách, v ktorých som musela použiť aj záchod. A čuduj sa svete, čože tam nevidím? Priateľ bidet v plnej paráde! To už mi to začalo byť podozrivé. A potom sme ešte išli do tej reštaurácie. Samozrejme, že za daných okolností mi to už nedalo a zašla som sa pozrieť na záchod. A on tam bol!

Tak teda záverom vám chcem dať jednu dobrú radu. Ak náhodou niekedy pôjdete prvý raz v živote do Talianska, dajte si pozor, aby ste sa nezľakli bidetu.

My sme boli minule v jednej takej botanickej záhrade. A v tej botanickej záhrade mali taký veľký skleník. A v tom skleníku mali veľa rastliniek. Aj rybičky. Aj motýle. A nakoniec ešte dokonca aj všakovaké semienka na predaj. Aj semienka baobabu. A tie keď som uvidela, tak som si povedala: “Ty brďo, zasadím si baobab!”

Baobab je pekný strom. Ten môj sa volá Adansonia za. Akurát neviem za čo, či za čím. Taký baobab Adansonia za sa v prírode vyskytuje na juhozápade Madagaskaru a dorastá do výšky 7 až 15 m. Ale úplne najstarší a najväčší baobab Adansonia za rastie v mestečku Ampanihy, má obvod 27 m a výšku 30 m.

Potenciálny pestovateľ baobabu Adansonia za sa nemá ľakať jeho výšky. Lebo baobab Adansonia za sa po dosiahnutí požadovanej výšky môže zaštiknúť a ľubovoľne tvarovať podľa vlastných predstáv. Akurát niektoré potom nemusia byť vhodné, aby ich videli deti. Ešte budem musieť premyslieť, akým spôsobom ho potom budem zaštikovať v tých tridsiatich metroch.

Baobab Adansonia za sa sadí tak, že sa jeho semená namočia do nádoby s vodou 60 - 70°C teplou a sa nechjú 24 hodín nasiakavať na teplom mieste. Ak sa potopia, tak je dobre. Ak sa nepotopia, treba procedúru zopakovať.Potom sa už normálne sadí. Môže sa aj do kvetináča. Môže sa do hlinito piesočnej zeminy, ktorá je dobre priepustná, lebo to má baobab Adansonia za rád. Sadí sa 3 - 4 cm pod povrch zeminy, polieva sa, chráni sa pred slnkom a sa drží v teple, asi tak 20 - 25°C.

No a potom sa čaká. Keď sa dočká dvoch až troch párov listov, môže sa presadiť, aby bol každý baobab Adansonia za vo svojom vlastnom kvetináči. Dá sa mu tam hlinito piesčitá zemina a polieva sa, až keď mu trošku preschne vrchná vrstva tej zeminy. A takto sa polieva, kým má baobab Adansonia za listy. Keď baobab Adansonia za zhodí listy, znamená to, že sa blíži zima. Potrestáme ho tým, že mu obmedzíme zálievku na jednu za 14 až 20 dní a znížime teplotu asi tak na 20°C. Trest by mal trvať minimálne do jari, kedy teplotu zase trochu zvýšime. Ak sa baobab Adansonia za umúdri a prejaví dobrú vôľu tým, že vystrčí nové listy, tak mu dáme zase aj viacej vody.

Parádny bude ten môj baobab Adansonia za!

Mne sa tak zdá, že tá kožka, čo ju mám momentálne na svojom blogu nie je nič moc. A si myslím, že možno ani nie som sama, komu sa to zdá. Taká neveselá. Tak aj preto dúfam, že už ju nebudem musieť u seba dlho trpieť. Rada by som sa jej nejak nenápadne a elegantne zbavila. Nie je to ale až také ľahké, ako by sa mohlo zdať. Lebo: ja mám teraz nový ten redakčný systém, čo sa vďaka nemu dá písať celý blog. Tento môj nový redakčný systém sa volá b2evolution a bol mi sympatický. A ešte mi aj stále je. Dokáže všakovaké zaujímavé vecičky. Len jednu mám s ním oštaru - nie je pre neho zatiaľ na internete moc kožiek, lebo on má teraz novú verziu. A mne sa vôbec nechce vyrábať vlastný vzhľad, lebo s tým je toľko roboty, že to by ma z toho mohol aj šľak trafiť. Ja som sa tento raz rozhodla, že si pekne-krásne stiahnem niečo použiteľné od nejakého dobráka, maximálne mu to trochu vylepším. Tak teda tak sa veci majú. Počkáme zatiaľ a aspoň si tu v tomto článku na pamiatku necháme náhľad na tento nie až tak moc podarený vzhľad. Aby sme potom, keď už tu s nami nebude, mali na neho nejakú pamiatku.

Tak sa mi raz nedávno zazdalo, že už ma to na tom mojom blogu akosi prestáva baviť. Spoznala som to hlavne podľa toho, že už som ani dloho nenapísala žiadny článok. I pozastavila som sa nad tým, že čo to má vlastne znamenať. Dumala som a bádala, chvíľami ba až rozmýšľala. Nakoniec som si povedala sama sebe, že nedobrý je ten môj blog, lebo všeličo mi na ňom nefunguje. A horšie, že všeličo mi na ňom nefunguje a ja to ani neviem opraviť. Reku ale, hádam to preto nevzdám, som si ešte ďalej hovorila. Si urobím nový blog a bude. Taký, čo bude dobre fungovať.

Takže tak, mám teraz úplne nový blog. Dobrý je, len jednu chybičku má, že sa mi s tým starým moc nekamaráti. Tak preto je zatiaľ prázdny (tak mu treba). Ale ja ich skamarátim. Ak sa mi podarí naplniť moje hyperoptimistické vízie, starý blog sa v dohľadnom čase vráti na doménu tretieho rádu, ktorá bude asi vyzerať nejak tak, že stary.jandovblog.net; upresním, keď sa zadarí.

Záverom si už len sama sebe prajem, aby ma nadšenie neopúšťalo a aby som napísala aj nejaké články.